Zivotna pravda a ine klise

...Ak ste čítali predchádzajúci článok do konca, zistili ste, o čom vlastne budem písať.... nebudem jednotlivým častiam dávať zvláštne pomenovania... A k samotnému názvu celeho príbehu- teda ako prežit rozchod a nezbláznit sa pri tom - sa dostaneme až v záverečnej kapitole... Všetky predchádzajúce udalosti, ktoré som za život prežila, s tým totiž neoddelitelne súvisia....

Takže pokračujeme....

Zoznámila som Vás s chlapom môjho života -- Číslo jedna. Rebel bez príčiny, bývalý narkoman (aspoň som si počas celého vzťahu, ktorý trval 4 roky, myslela, že len bývalý), navyše notorický alkoholik a klamár, záletník, príležitosný zlodej a dealer drog. Čo vám poviem, skrátka idealny chlap. Pre rebelantskú teenagereku... Bol tým pravým a jediným, ktoreho som po "dôkladnom zvážení" (tak toto by potrebovalo aspoň štyri páry úvodzoviek!) a po asi jeden a pol mesačnom vzťahu pasovala za toho pravého, ktorý sa má postarať o zbavenie krehkej šestnástky jej ťaživého panenstva. Keby sa na blbosť umieralo, som už dávno po smrti.... Môžem vám s istotou povedať, že ak sa má neičo stať, stane sa to...a nič tomu nezabráni.... Ak sa však niečo stať nemá, tak sú isté náznaky, určité symboly a , povedzme, znamenia.... len si ich treba všímať...!!!!!!!!!!!!! Takým nepatrným... a v tej dobe nezaznamenaným znamením bolo, že moje "odpanenie" (to sa veru inak nazvať ani nedá..) trvalo bez siedmich dní takmer tri mesiace!!! A nežartujem.... žiaľ... Dvadsaťročný chalan, zvyknutý na pravidelný sex, po jeden a pol mesačnej sexuálnej abstinencii veru nemá v tele príliš veľa empatie, ale skôr nahromadeného testosterónu, ktorý mu udiera na mozog a potrebuje hopreto urýchlene "vypustiť" von....  Preto prvá noc, kedy sme sa pokúšali o "prvé milovanie"(radšej ponechám bez komentára..) bolo tou najstrašidelnejšou spomienkou na dlhé roky dopredu. Prekonala ju len druha...a tretia...a kazdá ďalsia noc, nasledujuca pocas takmer troch mesiacov...kedy sa do mna neustale pokusal dostat ...za kazdu cenu... ako ked sa snazite strcit hlavu do otvoru, ktory ma pomaly len polovicny priemer... Nevadi...heslo mesiaca znelo: Nikdy sa nevzdávaj... Vźdy si pri tom spomeniem na bociana, ktorý drží v zobáku žabu a tá ho simultánne škrtí prednými nožičkami... To je vysížná charakteristika... Kruté... Či úbohé? Nie, skôr zvrátené... a úchylné... ale čo už... Po troch mesiacoch som konećne nEBOLA PANNA...Aká to úľava... hlavne pre mňa... Viete si však predstaviť, akú radosť som odvtedy zo sexu mala.. Dlátom do oka by bolo asi príjemnejšie... Našťastie... po pol roku som si zvykla... a po roku sa stav otoćil, ako to uz v kazdom sporte byva...a do ulohy veduceho leadra som sa prepracovala ja...az natolko, ze kazdy "zapas" som vyhrala... a moj zivotny muz zacal mat pocit, ze kura prerastlo v skusenostiach sliepku a zacal mat neidentifikovatelny pocit nespokojnosti, az miestami ziarlivosti....  
Keby sa celé naše okolie tak urputne a neprestajne nesnažilo zruinovať náš "harmonický" v zťah, hádam by sme spolu nevydržali ani mesiac. Ale všetky tie namietania a pokusy o jeho násilné ukončenie spôsobili jeho pevnosť do takej miery, že po troch rokoch už každy "vedel", že sa "určite" vezmeme. Aj my sme o tom boli presvedčení. Teda JA určite... U/z som mala založený zošitok, kde som si presne zapísala, ako bude vyzerať predsieň, všetky izby, aké farebné kombinácie zvolím, aké materiály budú v dome prevažovať, aké usporiadanie miestností podľa účelu zvolím... etc... Môj "budúci manžel" vedel o mojich plánoch a podporoval moju teóriu svojou snahou, zohnal pozemok a architektonicky plán "nášho" budúceho domčeka. Mojou najdôležitejšou podmienkou, ktorá mi nedala v noci spávať, bola vežićka. Áno, môj dom MUSÍ mať vežičku. Isto mi dáte za pravdu, že bez vežičky by bol svet ponurý a smutný.... Takéto argumenty som skúšala v tej dobe na cele okolie. Podivuhodné je len to, že fungovali... a všetci mi to žrali aj s navyjákom a podporovali ma v snívaní si svojho sna o princezničkovskom hrade s vežičkou a farebnými komnatami... Zdalo sa im to asi nevinné... to však netušili, ako podporovaním mojich detinských infantilných fantazmagórií podporujú môj sebazničujúcy proces. Teda ani nie tak sebazničujúci...ako vzťahozničujúci... Dávam patentový návrh na zapísanie slova "vzťahozničujúci" do slovníka spisovných slovenských slov. Podporte ma prosím ...
Ako môžu nevinné plány do budúcnosti spôsobiť znićenie vzťahu? Sledujte....

Môj rebelantský priateľ bol natoľko zmanipulovaný verejnou mienkou a mojím čarom osobnosti, že sa dokonale vcitil do úlohy budúceho...a to veľmi skoro budúceho môjho manžela a úlohu staviteľa nášho domu vzal s presvedčivou vážnosťou. To však postupom času už zistil, že plán a teória sú vecami krásnymi...lenže praktická realizácia plánov bez finančných prostriedkov je akosi málo reálna. Vtedy začali problémy. Môj životný muž mal pocit, že je tlačený zo vśetkých strán do kúta, že sa odneho očakáva niečo, čo nemá šancu zvládnuť. Pre dámy: AKONÁHLE ZAČNE MAT CHLAP PRI VÁS POCIT, ŽE NESTAČÍ SPLNIŤ TO, ČO SA OD NEHO OČAKÁVA, je zle, lebo sa nedokáze zmieriť so svojím zlyhaním a vtedy veľmi rád a pravidelne otáča vśetko proti žene, aby on nevyzeral ako totálny tupec. Preto si začal riešiť svoje komplexy mileneckým vzťahom s mojou kamarátkou tri mesiace pred naším rozchodom (o ktorom som sa mimochodom dozvedela až pol roka po rozchode). Keďže žena disponuje namiesto klasického počtu zmyslov i jedným navyše - povestným šiestym- vždy vytuši, ak niečo nie je v poriadku... A myslím, že všetci uznáte, že ak vám váš frajer preťahuje kamarátku, je to ten najvhodnješí čas, aby sa šiesty zmysel prebral z letargického oparu, oprášil svoj účel existencie a zapojil sa do vývoja situácie. Keď žena vycíti niečo, nemusí to vedieť pomenovať... Ale CÍTI to...Vníma zmenu... vidí, že sa niećo deje...no keď sa v zápale maximálnej snahy o komunikáciu s krycím názvom Záchrana vzťahu snaží vytiahnuť z muŽa, co sa vlastne deje... dotyčný sa odmieta priznať a nekomunikuje, nastupuje u ženy po fáze jedna s tematickým názvom KOMUNIKÁCIA...fáza dva ----neslávne známa ako HYSTÉRIA. Som typická žena... preto mi táto fáza...ako ani nić iné ženské ..nie je cudzia... Priznávam sa... Bez mučenia... a dobrovolne... Mea culpa, mea maxima culpa--- Myslím si však, že ak je hystéria odôvodnená, mala by byť i chápaná a snáď časom i ospravedlnená...
Ako to však na svete chodí,hysterický záchvat je predznamenaním rýchleho konca vzťahu... pretože dávate mužovi do rúk nebezpečnú zbraň - dosť dobrý dôvod na rozchod. Hysterky predsa nikto nemá rád... (hoci sestru Matkina ja absolútne zbožňujem...a Dosť sa v  nej vidím. Preto, hoci  vtedy ešte bez vedomia Maximovej existencie, som za oknom môjho prvého auta nosila značku s nápisom TERMAGANT... preklad z anglićtiny nechám na každom z vás--...) Viete, aký je to pocit? Po stvorrocnom vztahu, s jedinym muzom, ktoreho ste si pustili k telu ..do tela... do duse....a zrazu rozchod.... Necakane... Bez varovania... bez vysvetlenia ... bez priznania.... bez ospravedlnenia.... Netusila som pravu pricinu... len som tapala a hladala ten PRAVÝ Dovod..preco ,,, preco takto? preco teraz? preco ja? preco vobec?.. a podobne... to boli otazky, ktore zamestnavali moju mysel dalsich sest mesiacov po nasom rozchode. Sprevadzane obcasnymi patetickymi hysterickymi zachvatmi, nekontrolovanym hadzanim sa do perin v posteli, premoceńymi vankusmi, tonami papierovych pouzitych vreckoviek, vystátou jamou pri okne, nepritomnym pohladom na ulicu a neustalou nehynucou nadejou, ze "ON SA URCITE VRATI"--- ved sa predsa musi, ved ma miluje, slubil mi, ze ma neopusti, vravel, ze budeme spolu to a ono..  a podobne romanticke kaleraby.... ktore su schopni narozpravat mnohi jedinci, len aby si nas na zaciatku ziskali... a priputali,,, Lenze oni nerataju s jednou vecou ---a to, ze my, zeny, mame, ked chceme, SLONIU PAMAT.... a pamatame si vsetko... a hlavne DLHO......postupom casu laska, o ktorej by som prisahala, ze nikdy neskonci...vyprchala... z bolestiveho pocitu osamotenia mi pomahala,ako uz velakrat v iych zivotnych situaciach moja kamoska, Nositelka svetla... Z prebdenych tyzdnov sa stali dni, z dni hodiny, z hodin minuty, z minut seknudny...a ked uz nebolo co prebdiet, konecne som sa normalne vyspala a prestala riesit. Prestala riesit chlapov, lasku, osudove stretnutie, zazila par lasok na jednu noc... ano, aj to patri k zivotu normalnej, zdravej zeny...ved predsa nie som mniska, nezlozila som slub celibatu... a sex potrebujem ...rovnako ako muzi...ak nie este castejsie....Ked som ale zistila, ze sex bez lasky, bez citov, je prazdny, ubohy,o nicom, ze ma vobec nenaplna... ze sa po noci s cudzim muzom v cudzej posteli citim ako akasi f....  prestala som ho vyhladavat a sustredila svoju pozornost na studium... este, ze existuju povinnosti, inak by sme my precitlivele zenske asi zosaleli velmi skoro... Ako aj na zaciatku, po porade sama so sebou, som dospela k rozhodutiu, ze chlapov nepotrebujem, ze su mi na nic... dokonca ani na spominane dve veci.... a preto som sa rozhodla menovat samu seba za privrzenkynu feministickeho odboja. Strhla som so sebou i Nositelku svetla.... No len na kratky cas... I mne samotnej to vydrzalo asi tak.... priblizne.... plus minus dva tyzdne... Ako to?? Co sa stalo potom??

O tom uz zajtra... v tretej kapitole....