Zivotna pravda a ine klise

Bude to možno vyzerať ako neoriginálna snaha o kopírovanie diela Maxima E. Matkina...Polnočný denník... ale žial -(alebo chvalabohu?) ...sa to tyká môjho života...

A je to tu zase.... zase som sama.... Po takmer roku "fungujúceho a šťastného vzťahu" s "mužom môjho života" (btw. v poradí už tretím...opäť podobnosť s Maximovým životom čisto náhodná...) som znova single. Ale aby som príbeh nerozprávala od konca... ako to už býva často zvykom vo filmoch... začnem ho radšej, pre zmenu... od začiatku... Aké originálne...

Nebudem Vás zaťažovať nezaujímavými detailami o studených zimných nociach bez televízora, ktoré môžu za vznik oplodneného vajíčka v maternici mojej matky... až na taký "začiatok" sa zájsť nechystám.... Skôr sa Vám chystám rozpovedať príbeh môjho života, odkedy si uvedomujem, že som ŽENA... lebo toto, tento fakt, toto strašné sebauvedomenie môže vlastne za všetky komplikácie, ktorými som bola nútená v živote prejsť... A viete, čo je na tom všetkom najhoršie? :) Že si za to môžem sama...To riadne naštve... najmä keď nepatríte k ľuďom, ktorí si dokážu celý život klamať a pri pohľade do zrkadla si dokážete priznať, že ste si to spackali riadne...a nikto Vám nemusel pomôcť...

Ale prejdime už od všeobecného ku konkrétnemu (ani za svet Vám nepoviem, či je to teraz indukcia, či dedukcia...ale to ani nie je podstatné)...

ZAČIATOK môjho zatiaľ krátkeho ale už riadne skazeného života...datujeme do obdobia, keď som sa už rok píšila oficiálnym štátnym občianstvom, ktoré som vždy a všade veľmi rada proklamovala a samozrejme i dokumentovala -  názorne - ukazovaním svôjho občianskeho preukazu... Vtedy som žila v presvedčení, že svet je to najkrajšie miesto v celom vesmíre, že všetko sa vždy bude vyvíjať tak,ako sa rozhodnem JA a k nohám mi budú padať všetci chlapci, na ktorých ukážem. Ehm... s odstupom času by som si najradšej nafackala za tu neospravedlniteľnú až miestami patetickú a utopickú naivitu!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Ale budiž. Veď sa predsa hovorí - MLADOSŤ = POCHABOSŤ... Ale ani staré známe príslovie by nemalo alibisticky slúžiť ako ospravedlnenie všetkých pokleskov a totálnych idiotstiev, ktorých sa človek v mladosti dopustí. Takáto exculpácia, teda vyvinenie sa - pojem, ktorý s obľubou a až kritickou pravidelnosťou používa moja kamarátka, hovorme jej Nositeľka svetla - je len chabým pokusom o zbavenie sa zodpovednosti za svoje činy. A to sa nevypláca. Ja i Nositeľka svetla sme na túto skutočnosť už veľakrát doplatili - a platili sme surovou menou ....vlastnou sebaúctou... Ale nedá sa povedať, že by sme sa poučili. Kým sa pustím do podrobného, satirou a iróniou presiaknutého popisu môjho prvého životného chlapa...(už sa mi ani nehce písať úvodzovky, aby bolo jasné, že pomenovanie CHLAP MOJHO ZIVOTA myslím so značnou rezervou a nepopísateľným predimenzovaním jeho zmyslu, myslím, že každému čitateľovi to je už VIAC než jasné...), vysvetlím, prečo svoju kamarátku nazývam Nositeľka svetla. Možno by sa teraz na základe imaginačných stereotypov  mohol niekto mylne domnievať, že ide o prívrženkyňu nejakého pochybného kultu jehovistov či podobnej sekty. To však v žiadnom prípade nie je ani zďaleka pravda. Je mojou životnou oporou, mojou hnacou silou i motorom, ktorý netreba dobíjať ako akumulátor v aute... nepotrebujem na ňu žiaden alternátor... bola tu pre mňa, je... a viem, že aj vždy bude práve vtedy, keď ju naviac potrebujem. Ona mi dodáva energiu, keď stojím na rýmse a chystám sa skoncovať so svojím biednym životom (chápte ma metaforicky :) )... Vnáša aj do toho najtemnejšieho okamihu malú, ale dôležitú iskru, ktorá opäť rozpáli moju chuť ísť ďalej a po nespočítateľný raz opäť urobiť neičo so svojím životom...Chcela by som jej týmto vyjadriť OBROVSKÉ ĎAKUJEM a poprosiť ju, nech aj naďalej je tu pre mňa...aj keď jej určite často leziem na nervy :))

Poďme ale konečne k tomu, prećo som sa vlastne rozhodla tento blog založiť... Už z názvu je jasné, že nepatrím k optimisticky ladeným snílkom... resp. UŽ nepatrím.... To je lepšia chrakteristika môjho momentálneho stavu duševného vývoja. Ako sa to stalo? Ako sa z naivného dobrosrdečného dievčatka, ktoré žije v presvedčení, že svet je gombička, stane satirická vyzretá žena s vyhranenými názormi, za ktoré by v dávnejšich dobách isto neušla upáleniu na hranici ako bosorka? Odpoveď je jednoduchá,,, ŽIVOT ma naučil... osobnosť moja dnešná životnými udalosťami zmenená...

Už by som ale mala prestať naťahovať vašu pozosrnosť (a skúšať vašu trpezlivosť)... takže - ...

S vedomím ukrutne a nezvratne sa blížiacej dospelosti, so šestnástkou na krku, lízatkom v krku a marihuanovým príveskom okolo krku, som sa po porade sama so sebou, ako to ja veľmi často zvyknem robiť, ROZHODLA, že TERAZ JE TEN SPRÁVNY ČAS ( a nie, prosím, nehľadať žiadne paralely s otrepanou pesnićkou SUPERSTAR...ešte to tak...) nájsť si CHLAPA NA CELÝ ŽIVOT. Možno ani nie tak práve toto presvedčenie, že chlapa potrebujem, môže za vývoj nasledovných situácií. Skôr bude eminentným dôvodom moja rebélia a snaha "vytŕčať za každú cenu z davu". Moja snaha bola celý život úspešná. Len neviem, či som tomuto "úspechu" rada... (ale o konštatovaní nesprávneho prístupu k životu tento ćlánok tiež primárne nepojednáva..) Keď si raz teenager niečo vezme do hlavy, môžu sa vśetci aj na hlavu postaviť a nacvićovať helikoptéru (len tak na margo, ide o prvok brakedancového tanca)- a aj tak sa proti jeho rozhodnutiu nedá bojovať. Nevyhovoria mu ho ani rodičia, ani skúsenejśí starśí kamráti, ani farár ći všetci svätí... Keby tak dokázali tie deti, hrajúce sa na dospelých ,pochopiť, že im tými radami dospelí nechcú ublížiť..ale pomôcť.... Ale to by bola zmena tak zásadná pre históriu a ďalší vývoj našej planéty, že by hádam prišlo i k nejakému novému, neznámemu javu, podobnému globálnemu otepľovaniu, či podobnej pliage, za ktorú si mi ľudia sami môžeme. menilo by to celé usporiadanie sveta, Takže na takéto nereálne veci, ako je psychická obroda teenagerov, sa radšej nebudeme upriamovať. Je to jav tak nepravdepodobný, ako že sa ľudia naučia lietať ako vtáky bez pomoci techniky, len rozprestrením rúk a "silou vôle"..
Takže po jASNOM rozhodnutí už bolo treba nájsť len "vhodného adepta". Ako to už v teen -veku býva ,,, ideály sa žalostne vzďalujú od reality skutočného života... Ale to Vám vo veku teen vôbec nedochádza. Najsexi a najžiadanejśí vždy boli, sú a aj navžy budú ZLÍ chlapci. Nech sa snažím,ako sa snažím... prísť na to nedokážem - prečo DOČERTA potrebujeme,aby nás chlap podvádzal, aby nás psychicky či fyzicky (v "najlepšom" prípade aj súčasne) týral,, nedokážem pochopiť, a to už mám dlhšiu dobu cez dvadsať, ČO nás na nich tak ukrutne priťahuje, že im dovolíme, aby si s naším telom i našou dušou robili, čo len chcú...Následky sú nedozierne, ćastokrát aj nezvratné, bez možnosti reciprocity či nápravy. A napriek tomu, že KAŽDÁ jedna žena (rozumej aj tvoja mama, aj tvoja babka, aj prababka, aj sestra aj terajšia, bývalá či budúca frajerka, tvoja učiteľka či sekretárka alebo novicka ...etc) KAŽDÁ žena si prejde týmto obdobím neskonalého zbožňovania vyliećených (alebo aj  nevyliećených) narkomanov, alkoholikov, tyranov, sadistických motorkárov či prívržencov hnutia SKINHEADS (a mohla by som vymenúvaním stráviť ďalší rok..ale ide mi len o ilustrácu, nie podrobný popis celej škály mojich bývalých priateľov...:)) Každá jedna žena podľahne neidentifikovateľnému čaru rebela, bojujúceho proti konvenciám AKÝMKOĽVEK spôsobom (od vyhadzovania smetí na ulici, cez neuznávanie akejkoľvek autority až ku trestným činom( heslo znie: čím horší, tým lepšie...)... Aj môj PRVÝ chlap na celý život bol tohoto "druhu" (ak sa niekto nemôze zbaviť pocitu, že hovorím o týchto typoch mužov ako o zvieratkách, tak trafil klinec po hlavičke.) Môj prvý chlap na celý život bol najhorším indivíduom celej dediny, z ktorej pochádzam, jeho rodina bola neslávne známa alkoholizmom a častými hádkami, končiacimi fyzickým týraním jeho matky jeho otcom, alebo aj opačne...záviselo od situácie... Akoby nestačilo, chlapec bol o štyri roky straší než ja, mal teda v tej dobe cez dvadsať rokov, čo by malo predpokladať mierne náznaky psychickej vyspelosti, avšak ako sa hovorí - výnimka potvrdzuje pravidlo. Samozrejme, nič na svete sa nedeje len tak, všetko je podmienené predchádzajúcimi udalosťami. Tak i mentálny stav môjho prvého životného chlapa zodpovedal jeho vývoju od detsva. Jeho otec,alkoholik, v mladosti pristihol svoju ženu s iným a nikdy jej to nedokázal odpustiť, nieto eśte zabudnúť. Od toho dňa sa z manželov prakticky stali len spolubývajúci,čo však veľmi negatívne vplýva nielen na psychický stav manželov...ale i na stav ich detí. Otec môjho prvého zivotného chlapa mal pocit, že škola je jeho decku na dve veci ( pre tých, ktorí toto novodobé prirovnanie nepoznajú, len dodávam, že tie dve veci sú HOVNO a NIČ...) a preto odkedy chalan zvládol udržať v ruke  25 kilogramov, pomáhal otcovi pri jeho fuškách so zbíjačkou v ruke. Uhnal si chronické pokrivenie chrbtice a zastavenie rastu, preto vždy, keď sme šli niekam von spoločensky oblečení (rozumej - ja v topánkach na vysokom podpätku), vyzerali sme ako staršia sestra s mladšim bratom na vychádzke... A skutočne... hoci mal 20 rokov,v tvári pripomínal tak maximálne deväťročné nevinné dieťatko (preto sa mu tie jeho černoty tak často prepiekli). A ja, ktorej už od dvanástich rokov odmietali v autobuse predávať polovičné lístky a pýtali odo mňa občiansky preukaz, som vždy pôsobila staršim, vyspelejším a vyzretejším dojmom. To bol tiež dôvod, prečo sa celá dedina chytala za hlavu, keď sa o našom vzťahu dozvedela. Dievča z "dobrej", sofistikovanej rodiny a "odpadlík", neschopný žiť podľa noriem a spoločenských konvencií. Pár na pohľadanie. Ja som však bola "vesmírne šťastná". Resp, bola som tým šťastnejšia, čím viac sa moji rodićia rozčuľovali a čím viac ľudí vyjadrilo nesúhlas s mojím výberom partnera. Práve tieto intrigy a rozbroje, ktoré sa od počiatku nášho vzťahu diali so železnou pravidelnosťou, boli vlastne tou pravou príčinou, prečo nás vzťah vydržal tak dlho :) - až neuveriteľné štyri roky. Zakázané ovocie totiž najlepšie chutí....

pokračovanie čoskoro....